All for Joomla All for Webmasters

               Nová kolekcia tour de france 2017

    História

    Tour de France sa uskutočňuje každoročne už od roku 1903 vo Francúzsku, pričom výnimkou bola prvá a druhá svetová vojna.

    Preteky boli založené ako propagačné preteky novín L'Auto (predchodca dnešných l'Equipe) ich vydavateľom Henrim Desgrangom. Mali byť konkurenciou pre preteky Paríž > Brest a späť sponzorované Le Petit Journal a preteky Bordeaux > Paríž sponzorované novinami Le Vélo. 

    Spočiatku jazdili hlavne francúzski pretekári, teraz sú účastníci z celého sveta. Postupom času začala Tour de France medzi cyklistickými pretekmi vyčnievať a s pribúdajúcou popularitou bola trasa predlžovaná, dnes patrí k najdôležitejším svetovým športovým udalostiam roka.

    Najprv to boli takmer nepretržité vytrvalostné preteky. Jazdci spali okolo ciest a mali zakázané prijímať cudziu pomoc. V súčasnosti sú Tour de France etapové preteky rozdelené do mnohých etáp, pričom každá z nich trvá jeden deň. Po cestách sa pohybuje aj niekoľko sprievodných vozidiel (automobily a motocykle) poskytujúcich informácie, jedlo, pitie a prístup k mechanikom. Niektoré z vozidiel sú „neutrálne“, slúžia pre všetkých jazdcov, a niektoré sú tímové.

    Väčšina etáp vedie cez Francúzsko, ale je bežné, že niektoré etapy zavítajú aj do okolitých štátov, napríklad do Talianska, Španielska, Švajčiarska, Belgicka, Luxemburska a Nemecka, ale aj do nesusediacich krajín, napríklad do Írska, Spojeného kráľovstva alebo Holandska. Tri týždne trvajúce preteky zvyčajne zahŕňajú dva dni voľna, ktoré sa často využívajú na presun medzi etapami. V posledných rokoch predchádza prvej etape krátka časovka jednotlivcov (1 – 15 km) nazývaná Prológ. Tradičným cieľom je parížska ulica Champs–Elysées (Elyzejské polia). Medzitým sa konajú rôzne etapy, napríklad horské etapy, časovky jednotlivcov a časovky tímov. Ostatné etapy vedú rovinatým terénom. Vzhľadom na rozmanitosť pretekov, vyhrávajú jednotlivé etapy často šprintéri, ale celkovým víťazom je obvykle "kráľ" hôr a časoviek.

    Preteky sú súčasťou UCI World Tour, čo znamená, že súťažné tímy musia byť držiteľmi World Tour licencie s výnimkou tímov, ktoré pozval priamo usporiadateľ pretekov. Tour de France patrí spolu s pretekmi Giro d'Italia a Vuelta a España k najprestížnejším trojtýždňovým cyklistickým súťažiam, tzv. Grand Tours, a je z nich najstaršie a najslávnejšie. 

    Trasa pretekov sa každý rok mení. Jazdci striedajú rovinaté etapy, časovky aj horské pasáže vedúce cez vrcholy hôr vo Vogézach, v Centrálnom masíve, v pohorí Jura a najmä v Alpách a Pyrenejach. V 23 dňoch absolvujú 21 etáp, posledný z nich (s výnimkou prvého ročníka súťaže) končí vždy v Paríži. Od roku 1975 je cieľ pretekov na Elyzejských poliach (bulvári Champs-Élysées), predtým v rokoch 1904 až 1967 bol na velodromu v Parku princov a od roku 1968 do roku 1974 na velodromu vo Vincennes. Celková dĺžka pretekov sa pohybuje okolo 3500 km. Trasa pretekov vedie po Francúzsku a okolí v jednej z dvoch variantov: po smere a proti smeru hodinových ručičiek.

    Počet tímov sa obvykle pohybuje medzi dvadsiatimi a dvadsiatimi dvoma, pričom v každom z nich do roku 2017 štartovalo deväť pretekárov, od roku 2018 došlo k zníženiu na osem členov tímu. Všetky etapy sa do cieľa idú na čas. Po dojazde sa vždy pripočíta čas etapy k existujúcemu skóre pretekára. Jazdec s najnižšou hodnotou celkového času je vedúcim pretekárom a jazdí oblečený v žltom drese. Celková klasifikácia všeobecne priťahuje najviac pozornosti. Aj napriek tomu sa v rámci celej Tour de France konajú ešte ďalšie súťaže, a to o zelený dres pre víťaza bodovacej klasifikácie, o bodkovaný dres pre víťaza horské klasifikácie, o biely dres pre víťaza klasifikácie mladých jazdcov a o celkovú klasifikáciu tímov pre najlepší tím. Víťazom prvého ročníka 1903 sa stal Maurice Garin. Päť ročníkov Tour de France dokázali vyhrať Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Bernard Hinault a Miguel Indurain.

    Počiatky Tour

    Prvá Tour de France sa uskutočnila v roku 1903. Naplánované bolo celkom päť etáp s celkovou dĺžkou 2428 km, ktoré sa mali ísť od 31. mája do 5. júla. Štart mal byť v Paríži a predtým, ako sa pretek opäť vráti späť do Paríža, mali pretekári prejsť mestami Lyon, Marseille, Bordeaux a Nantes. Neskôr bolo ešte pridané Toulouse, aby sa prerušila dlhá pasáž na juhu Francúzska medzi Atlantikom a Stredozemným morom. Tým teda vzniklo etáp šesť. Celková dĺžka 2428 km zostala nezmenená. Jednotlivé etapy by prebiehali v noci a končili by nasledujúci deň popoludní. To sa však ukázalo ako príliš náročné a pre pretekárov ťažko absolvovatelné, pretože sa ich prihlásilo iba 15. 

    Desgrange nebol nikdy myšlienkou organizovanie pretekov presvedčený a neúspech z počtu prihlásených pretekárov ho priviedol k myšlienke, aby sa preteky vôbec neusporiadali. Namiesto toho ich nakoniec skrátil na 19 dní a dátum organizovanie Tour de France zmenil od 1. do 19. júla. Ďalej všetkým účastníkom ponúkol finančný príspevok vo výške 5 frankov, ktorý zodpovedal denné mzde továrenského robotníka. Podmienkou pre získanie príspevku bola minimálna priemerná rýchlosť aspoň 20 km/h vo všetkých etapách a umiestnenie medzi prvými päťdesiatimi jazdcami. Desgrange tiež znížil štartovné z 20 na 10 frankov a celkové prémie zvýšil na 20 000 frankov. Celkový víťaz by teda zarobil šesťkrát toľko čo by si zarobil továrenský robotník za celý rok. Nové finančné pravidlá prilákali celkom 60 pretekárov, 49 Francúzov, 4 Belgičanov, 4 Švajčiarov, 2 Nemcov a jedného Taliana. Zo všetkých prihlásených bolo 21 profesionálov. Zvyšok boli amatéri, nezamestnaní alebo dobrodruhovia.

    Dňa 1. júla o 3 hodine a 16 minúte popoludní bol pretel odštartovaný. Výtlačok L'Auto nič o jeho štarte však nepísal. Riaditeľ pretekov, Henri Desgrange, úspechu ani po jeho štarte neveril.Vedúceho pretekára prvej Tour de France označoval zelený pásik na rukáve. Mnohí cyklisti z pretekov po prvých niekoľkých etapách odstúpili fyzicky vyčerpaní. Prvú etapu z Paríža do Lyonu dokončilo iba 37 cyklistov. Na konci štvrtej etapy potom ostalo v hlavnej súťaži 24 pretekárov. Prvá Tour de France skončila na predmestí Paríža vo Ville-d'Avray, pretože v tom čase platilo nariadenie zakazujúce cyklistické preteky na území Paríža. Slávnostné ukončenie vrátane niekoľkých symbolických okruhov však prebehlo na novo dostavanom velodrome v Parku princov pred 20 000 platiacich divákov. Víťazom prvého ročníka sa stal Maurice Garin.

    Vďaka pretekom sa tržby denníku L'Auto viac ako zdvojnásobili. Pred Tour de France sa predávalo 25 000 výtlačkov, počas pretekov potom až 65 000. Krátko po dojazde bolo vydané špeciálne číslo, ktorého sa predalo dokonca 130 000 výtlačkov. Oproti Desgrangeovým prvotným odhadom sa Tour de France nakoniec stala populárnou. Konkurenčný denník Le Vélo vychádzal už iba jeden rok než bol popularitou L'Auto úplne zruinovaný a nakoniec vyhlásil bankrot.

    Nasledujúci ročník formátom kopíroval prvý ročník. Druhá Tour de France sa niesla v duchu podvodného konania. Pod vrcholom Col de la République, dokonca došlo k zablokovaniu cesty a k fyzickému napadnutiu pretekárov. Fyzickým napadnutím tieto nekalé praktiky neskončili. Na ceste pred prejazdom pretekárov boli roztrúsené klince a črepy, ďalšií jazdci robili svojim konkurentom do fliaš s vodou diery alebo im dokonca sabotovali rámy od kolies. Štyri mesiace po skončení pretekov, 30. novembra 1904, boli Francúzskou cyklistickou federáciou ("Union vélocipédique de France") prvý štyria pretekári diskvalifikovaní pre údajné presuny vlakom. Medzi nimi bol aj víťaz prvého ročníka a pred diskvalifikáciou dvojnásobný víťaz Tour de France, Maurice Garin. Aj napriek tomu, že situácia po dvoch ročníkoch nevyzerala pozitívne, sa Desgrange rozhodol na jar nasledujúceho roku usporiadať ďalší ročník. Počet etáp sa zo šiestich zvýšil na jedenásť a aby bolo potenciálne podvádzanie viac viditeľné, pretekalo sa počas dňa.

    Desgrangeova Tour v podstate založila systém etapových pretekov. V prvých ročníkoch bol počítaný celkovo akumulovaný čas za všetky etapy, ale medzi rokmi 1905 a 1912 boli pretekárom udeľované body za umiestnenie v jednotlivých etapách. V tomto období si všetky mechanické závady na bicykli musel podľa pravidiel opravovať sám pretekár, čo mohlo trvať dlho a daný cyklista mohol prísť o cenný čas. Podobne to platilo aj pre situáciu, keď jeden jazdec dokončil etapu s výraznejším rozdielom na zvyšok štartového poľa. Bodovací systém odbúral vplyv času a motivácia pretekárov ku svižné jazde opadla, pretože bolo jedno, aký medzi nimi bude časový rozostup. Následkom potom bolo vytvorenie veľkej skupiny pretekárov počas etapy, ktorá išla uvoľneným tempom. Pretekať sa začalo až v posledných úsekoch etapy.

    V roku 1906 sa pelotón Tour de France prvýkrát v histórii dostal za hranice Francúzska. Druhá etapa končila v alsaských Metzi patriacich Nemecku. Prvé rýdzo horské etapy, odohrávajúce sa v Pyrenejach, sa na programe pretekov objavili v roku 1910. V roku 1910 bol súčasťou pelotónu prvýkrát v histórii zberný voz, ktorého úlohou bolo zbierať pretekárov, ktorí z pretekov v horách odstúpili. V roku 1926 prvýkrát vo svojej histórii neodštartovali preteky z Paríža. Takzvaný "Grand Depart" prebehol v obci Evian na brehu Ženevského jazera. Zároveň išlo s 5745 km o najdlhšiu trasu v histórii.

    Klasifikácia pretekov

    Preteky sú spojené s niekoľkými súťažami, ku ktorým je obyčajne pridružený farebný dres. Aktuálny držiteľ ocenenia je oprávnený nosiť počas jazdy príslušný dres.

    Žltý dres (maillot jaune) nosí vedúci jazdec celých pretekov a cení sa zo všetkých najviac. Po skončení pretekov je vedúci jazdec vyhlásený za celkového víťaza. Ocenenie získava ten pretekár, ktorý má najmenší súčet všetkých časov jednotlivých etáp. Po skončení pretekov je vedúci pretekár vyhlásený celkovým víťazom. Na konci každej etapy absolvuje vedúci jazdec slávnostný ceremoniál v cieľovom meste, pri ktorom je slávnostne oblečený do žltého trikotu, v ktorom pôjde v nasledujúcej etape.

    Prvýkrát sa žltý trikot v pretekoch objavil v roku 1919 a od tej doby je symbolom celej Tour de France. Pre vysvetlenie, prečo má trikot práve žltú farbu, existujú dve verzie. Podľa jednej z nich je dôvodom žltá farba papiera, na ktorom vychádzal list L'Auto. Podľa druhej je vysvetlením skutočnosť, že žltý trikot bol v povojnovom obchode, kde ho zakladateľ Tour de France, Henri Desgrange, kupoval, jediný k dispozícii vo viacerých veľkostiach. Pretože ho Desgrange chcel mať do zásoby pre prípadné ďalšie vedúci pretekárov, rozhodol sa pre neho. Prvým cyklistom, ktorý obliekol žltý trikot, bol Eugène Christophe. Prvý cyklista, ktorý žltý trikot doviezol do Paríža, bol Firmin Lambot z Belgicka.

    Pred pretekmi je pre každého zo štartujúcich tímov pripravených niekoľko žltých tričiek pre prípad, že by sa do celkového vedenia dostal pretekár z daného tímu. Eddy Merckx mal žltý trikot v držbe 96 dní, teda viac než ktorýkoľvek pretekár v celej histórii Tour de France.

    Bodkovaný dres (maillot à pois) je určené pre kráľa hôr. Horská klasifikácia je druhá najstaršia súťaž Tour de France, za ktorú sa udeľuje trikot. Súťaž bola do pretekov pridaná v roku 1933 a jej prvým víťazom sa stal Španiel Vicente Trueba.

    Víťaz horskej klasifikácie nebol až do roku 1975 oblečený v žiadnom trikote odlišujúcich ho od ostatných pretekárov. Podoba trikote vychádza z obalu čokolády sponzora klasifikácie Chocolat Poulain, ktorý bol biely s červenými bodkami. Prvým pretekárom oblečeným v bodkovanom trikote bol Holanďan Joop Zoetemelk. Prvý cyklista, ktorému sa podarilo bodkovaný trikot priviezť do Paríža, bol Belgičan Lucien van Impe. Bodkovaný trikot vezie cyklista, ktorý má na svojom konte pred začiatkom etapy najviac bodov v horskej klasifikácii. Ak pretekár vedie dve a viac klasifikácií vrátane horskej klasifikácie, je oblečený v prestižnějším trikote.

    Na vrchole vybraných stúpanií sú najrýchlejším jazdcom rozdeľované body. Ocenených cyklistov je maximálne 8 a ich počet závisí od kategórie daného stúpania. Celkovo existuje päť kategórií pre jednotlivé kopce. Najľahšia je kategória 4, najťažšie je tzv. "Hors catégorie", slovensky "mimo kategórie". Stúpania sú klasifikované podľa strmosti a dĺžky, pričom najviac bodov sa udeľuje pri najťažších stúpaniach. Každá kategória má vlastné bodové ohodnotenie. Na cieľovom vrchole etapy sú navyše udeľované body dvojnásobné, ak ide o vrcholy "Hors catégorie", 1. kategória alebo 2. kategórie.

    Zelený dres (maillot vert) je udeľovaný za šprintérske body. Na konci každej etapy sa tieto body udelia jazdcom, ktorí skončia prví, druhí atď. Body do súťaže sa udeľujú prvým pätnástich cyklistom v cieli každej etapy. Počet bodov závisí od typu etapy – veľa bodov za rovinaté etapy, menej už za horské etapy a najmenej za časovky. V priebehu etapy možno získať nejaké body aj za najrýchlejší prejazd určitými kontrolnými miestami, obvykle sú dve v etape. Na týchto kontrolných miestach (rovnako ako v cieli) možno získať aj sekundy navyše pre žltý trikot.

    Bodovacia klasifikácia je tretí najstarší z momentálne aktívnych klasifikácií Tour de France. Po žltom trikote je zelený trikot pretekárov považovaný za druhý najprestížnejšie. Prvýkrát bola súťaž predstavená pri príležitosti päťdesiatych rokov od založenia Tour de France v roku 1953.

    Prvý rok konania bodovacej klasifikácie bola jej sponzorom spoločnosť La Belle Jardiniere vyrábajúce kosačky na trávu. Preto bola farba trikotu zelená.Prvým víťazom sa stal Fritz Schär. Historicky najúspešnejším cyklistom bodovacej klasifikácie je so siedmimi víťazstvami Peter Sagan.

    Biely dres (maillot blanc) nosí vedúci jazdec klasifikácie mladých jazdcov. Princíp súťaže o biely dres je obdobou súťaže o žltý trikot. Klasifikácia je určená pretekárom, ktorí 1. januára v roku, v ktorom prebiehajú preteky, nedovŕšili 25 rokov. Vedúci jazdec súťaže je určovaný rovnakým spôsobom ako pretekár z celkovej klasifikácie. Časy z etáp sú pretekárovi sčítané. Pretekár s najmenším súčtom časov je líder klasifikácie jazdcov do 25 rokov.

    Pôvodne bola klasifikácia určená pretekárom, ktorí boli v prvých troch rokoch svojich profesionálnych kariér. Od roku 1983 organizátori pravidlá upravili tak, že sa súťaže mohli zúčastniť iba debutanti. V roku 1987 prebehla ďalšia zmena pravidiel do súčasnej podoby.

    Klasifikácia jazdcov do 25 rokov bola na Tour de France prvýkrát predstavená v roku 1975. Prvým víťazom sa stal Francesco Moser, ktorý celkovo skončil siedmy.

    Celkovo piatim pretekárom sa podarilo v rovnakom roku vyhrať klasifikáciu jazdcov do 25 rokov, ako aj celkovú klasifikáciu. V roku 1983 Larentovi Fignonovi, v roku 1997 Janovi Ullrichovi, v roku 2007 Albertovi Contadorovi, v roku 2010 Andymu Schleckovi a v roku 2020 Tadejovi Pogacarovi. Rekordmanmi v počte získaných bielych dresov sú dvaja: Jan Ullrich a Andy Schleck vyhrali súťaž trikrát. Ku kurióznej situácii došlo v roku 2007 v Paríži. Žltý aj biely dres v tom roku získal Alberto Contador. Na pódiu si však biele tričko obliekol Ametsa Txurruka, ktorý do cieľa došiel v klasifikácii jazdcov do 26 rokov až na treťom mieste. Vedúci cyklisti jednotlivých klasifikácií si nemôžu obliecť dva trikoty zároveň, a pretože druhý v poradí, Juan Mauricio Soler, vyhral horskú klasifikáciu, do bieleho trikotu sa nakoniec obliekol práve Txurruka.

    Tímová klasifikácia (Classement par Equipes) je súťaž o najlepší tím Tour de France. Po konci každej etapy sa započítavajú časy troch najlepších cyklistov z každého tímu. Prvý tím klasifikácie je potom určený najnižším celkovým časom. Tímová klasifikácia bola do Tour de France zaradená v roku 1930, kedy sa zmenil systém pretekov zo sponzorských na národné tímy. Prvým víťazom tímovej klasifikácie sa stal národný tím Francúzska. Národné tímy na Tour de France figurovali medzi rokmi 1930-1961 a 1967-1968. V roku 1961 bol systém určovania najlepšieho tímu zmenený. O víťazovi rozhodovali body. Najlepší tím v každej etape získal jeden bod. Tím s najvyšším počtom bodov na konci pretekov sa stal víťazom tímovej klasifikácie. V roku 1963 bol systém opäť zmenený na súčet časov.

    Vedúci tím tímové klasifikácie bol od roku 1930 do roku 1990 označovaný žltými čiapkami. Od roku 2006 sú pretekári najlepšieho tímu označení čiernym číslom na žltom podklade. Možnosť nosiť žlté prilby členmi najlepšieho tímu vošla do platnosti v roku 2012. Jediným tímom, ktorý klasifikáciu vyhral trikrát v rade medzi rokmi 2004-2006, je tím T-Mobile. Národné tímy Francúzsko a Belgicko sú s desiatimi víťazstvami najúspešnejšími tímy v histórii tímovej klasifikácie.

    Cena pre najväčšieho bojovníka (Prix de la combativité) je udeľovaná pretekárovi s najbojovnějším duchom. Na konci každej etapy sa zíde porota pozostávajúca z členov organizačného tímu a zo zástupcov médií a cenu udelí. Porota pozostáva z ôsmich členov. Cenu pre najväčšieho bojovníka zvyčajne získa pretekár, ktorý sa dostane do úniku dňa. Symbolom súťaže nie je trikot, ale biele štartové číslo na červenom podklade na cyklistovom chrbte. Po skončení Tour de France sa udeľuje ocenenie pre najbojovnejšieho cyklistu celého preteku. Súťaž bola prvýkrát do priebehu Tour de France zaradená v roku 1952. Cena pre najväčšieho bojovníka celej Tour de France bola prvýkrát udelená v roku 1953 a jej prvým celkovým víťazom sa stal Wout Wagtmans. Pôvodne bola súťaž bodovacia, čo znamenalo, že pretekár s najväčším počtom bodov na konci pretekov vyhral cenu pre najväčšieho bojovníka. Súčasný systém, kedy o víťazovi rozhoduje porota, bol zavedený v roku 2003. Na rozdiel od ostatných klasifikácií nemusí víťaz ceny pre najväčšieho bojovníka celú Tour de France dokončiť. V roku 1961 nebola cena udelená jednotlivcovi, ale celému tímu - West-South-West. Eddy Merckx túto cenu vyhral celkom štyrikrát, čo je historický rekord.

    Finančná odmena

    Víťaz Tour de France vždy dostal finančnú odmenu. V prvom vydaní závodu vyhral celkový víťaz 20 000 frankov. Každý rok sa suma peňazí zvyšuje. V roku 2017 získal Chris Froome ako víťaz celkovej klasifikácie Tour de France 500 000 €. Víťaz bodovacej klasifikácie vyhral rovnako ako víťaz horskej klasifikácie 25 000 €. Najlepší mladý jazdec do 25 rokov si odniesol 20 000 € a najlepší tím Tour de France vyhral 50 000 €. Okrem toho ešte získava pretekár idúci v žltom trikote 500 € za každý deň, kedy je v trikote oblečený. Ostatní lídri klasifikácií sú odmenení 300 € za každý deň strávený v trikote označujúce ich prvenstvo v danej klasifikácii. Na vopred určených šprintérskych prémiách sa udeľuje finančná odmena. Víťaz získa 1500 €. Prvých 20 pretekárov v cieli etapy získa od 11 000 € do 300 €, kedy 11 000 € získava víťaz. Na horských prémiách je to obdobné ako na tých šprintérskych. Pretekár, ktorý ako prvý vystúpa na kopec označený ako "Hors catégorie", vyhrá 800 €. Za 1. kategóriu sa potom udeľuje 650 €, za 2. kategóriu 500 €, za 3. kategóriu 300 € a za 4. kategóriu 200 €. Najväčšou odmenou v horách je však tzv. Suvenír Henriho Desgrangea. Cena sa udeľuje od roku 1947 a má hodnotu 5000 €. Získava ju prvý pretekár na Col du Galibier, kde má Desgrange pomník, alebo na najvyššom položenom stúpaní ročníka. Obdobná cena sa udeľuje od roku 2001 prvému pretekárovi na Col du Tourmalet, kde má svoj pamätník Jacques Goddet. Jej víťaz získa taktiež 5000 €. Po každej etape je niektorému z pretekárov udeľovaná cena pre najväčšieho bojovníka etapy. Víťaz tejto ceny získa 2000 €, pričom najväčší bojovník celej Tour de France získa 20 000 €

    Časový limit

    Pretekári, ktorí dokončia etapu, môžu byť zo závodu vylúčení, pretože prekročili časový limit etapy. Limit etapy je definovaný ako čas víťaza plus percento, ktorý závisí od typu etapy a priemernej rýchlosti víťaza etapy. Časový limit môže byť predĺžený, prípadne môže byť aj úplne zrušený, ak viac ako 20% pretekárov nedorazí do cieľa včas alebo ak je na vine iný dôvod ako kolízie alebo zlé počasie. Celkom existuje šesť koeficientov pre výpočet časového limitu etapy. Koeficient 6 platí iba pre individuálnu časovku a uvádza, že povolený čas, je čas víťaza etapy plus 30%. Ak je napríklad etapa klasifikovaná Koeficientom 1, čo znamená "etapa bez zvláštnych ťažkostí", časový limit je čas víťaza etapy plus 3% pre priemernú rýchlosť do 36 km/h. Za predpokladu, že má víťaz etapy priemernú rýchlosť cez 50 km/h, pripočíta sa k času víťaza už 11%. Koeficient 5 je používaný pre klasifikáciu "veľmi náročných krátkych etáp". Hodnota pripísaného času k času víťaza sa potom pohybuje od 11 do 22%, čo zodpovedá priemernej rýchlosti 30 km/h, respektíve 40 km/h.

    Dopingové škandály

    Počas rokov dobré meno Tour de France pošpinili mnohé dopingové škandály. 13. júla 1967 zomrel pri výstupe na Mont Ventoux britský cyklista Tom Simpson. Pitva preukázala nadmerné užívanie amfetamínu.

    Tour de France z roku 1998 sa do histórie zapísala ako "Tour de Dopage". Na hraniciach Francúzska s Belgickom zastavili colníci 8. júla 1998 automobil stajne Festina. Pri kontrole bolo vo vozidle objavených viac ako 400 ampuliek zakázaných látok vrátane 234 obsahujúcich EPO. Súčasťou tímu Festina bol aj jeden z favoritov na umiestnenie v celkovom poradí, Richard Virenque. V kanceláriách stajne v Lyone boli pri razii objavené tajné dokumenty, ktoré preukazovali riadený doping. Na základe vzniknutého škandálu zvolal riaditeľ Tour de France, Jean-Marie LeBlanc, 17. júla tlačovú konferenciu, na ktorej oznámil vylúčenie tímu Festina z pretekov. Vylúčenie Festina malo za následok lavínový efekt. Pri následných raziách na izbách v hoteloch ďalších tímov bolo nájdené nepreberné množstvo zakázaných látok. Výsledkom policajných razií bola skutočnosť, že do parížskeho cieľa celkovo zo 189 cyklistov, ktorí sa postavili na štart v Dubline, došiel iba 96 pretekárov. Šesť tímov z počtu dvadsaťjeden bolo vylúčených alebo samy odstúpili.

    Obvinenia z dopingu sprevádzalo celú kariéru Lance Armstronga. Mesiac po jeho siedmom celkovom víťazstve na Tour de France v roku 2005 zverejnil denník L'Équipe dokumenty, ktoré poukazovali na jeho používanie EPO pri Tour de France v roku 1999. V priebehu rovnakého ročníka mal Armstrong pozitívny test na zakázanú látku kortikosteroid. Američan však nemal povolenie pre používanie kortikosteroidu, a tak si nechal napísať a antedatovat lekársky recept na kortizónové krém, ktorým si údajne liečil otlačenie od sedla. Impulzom k vyšetrovaniu Armstrongovho údajného používania dopingu sa stalo obvinenia Floyda Landisa, ktorému bol práve kvôli užívaniu dopingu odobratý titul z Tour de France. Do prípadu sa okrem antidopingovej asociácie USA (USADA) vložila tiež FBI. Neskôr sa proti Armstrongovi vyjadrili jeho bývalí tímoví kolegovia Tyler Hamilton, Levi Leipheimer a George Hincapie. V roku 2012 Armstrong odmietol vypovedať pred tribunálom americkej antidopingovej asociácie. USADA následne oznámila, že mu odoberie všetkých sedem titulov z Tour de France. V októbri roku 2012 USADA zverejnila dvanásťtisíc stranovú správu, ktorá potvrdzovala systematické užívanie dopingu Armstrongom a jeho tímom US Postal. Armstrong bol obvinený, že medzi rokmi 1998-2010 systematicky užíval EPO, kortizol, testosterón, rastový hormón HGH, krvný doping a zámerne sa vyhýbal dopingovým kontrolám. Následne boli Armstrongovi odobraté všetky tituly a doživotne bol dištancovaný zo všetkých oficiálnych športových súťaží

    Celkový víťaz z roku 2006 Floyd Landis bol po 17. etape pozitívne testovaný. V jeho krvi bolo objavené zvýšené množstvo testosterónu. Prípad doteraz nebol doriešený, preto je Landis stále označovaný za víťaza Tour de France 2006.

    V roku 2007 po 11. etape bol pozitívne testovaný taliansky cyklista Cristian Moreni. V jeho krvi bolo zvýšené množstvo testosterónu. Následné celý tím Cofidis, za ktorý Moreni pretekal z Tour de France odstúpil. Po víťazstve v 13. etape (časovke jednotlivcov) mal pozitívny dopingový test Kazach Alexandre Vinokourov. V jeho krvi boli objavené dva druhy červených krviniek, čo znamená krvný doping. Vinokourov je podozrievaný, že pred pretekmi prijal okysličenú krv od darcu s rovnakou krvnou skupinou. Celý tím Astana, za ktorý Vinokourov pretekal odstúpil z pretekov. Po 16. etape holandský tím Rabobank vylúčil z tímu aj z pretekov dovtedy vedúceho dánskeho pretekára Michaela Rasmussena pre vyhýbanie sa dopingovým testom, ktorého sa dopustil tým, že nesprávne uvádzal miesto svojho tréningového pobytu. Za predchádzajúcich 18 mesiacov sa takto vyhol štyrom antidopingovým mimosúťažným testom, pričom už za tri vynechané antidopingové skúšky mal byť potrestaný dvojročným dištancom. Po odstúpení Rasmussena z pretekov v 17. etape nemal žiadny pretekár oblečený žltý dres vedúceho pretekára. Španielskemu cyklistovi Ibanovi Mayovi bolo pri antidopingovej skúške, ktorej sa podrobil vo voľný deň 24. júla, dokázané používanie erytropoetínu (EPO). Na základe šetrenia USADA (Anti-dopingová Agentúra Spojených Štátov) bol v roku 2012 dodatočne diskvalifikovaný Levi Leipheimer (všetky preteky od 1.6.1999-30.7.2006 a 7.7- 29.7.2007).

    Úmrtia na TdF

    11. júla 1935 Španiel Francisco Cepeda nezvládol prudký zjazd v etape z Col de Galiber a polámal si väzy. O tri dni na to zomrel v nemocnici v Grenoble.

    13. júla 1967 Krátko pred cieľom etapy, ktorá sa končila 20 km dlhým stúpaním na Mont Ventoux skolaboval britský cyklista Tom Simpson. Aj napriek poskytnutiu prvej pomoci a okamžitom prevoze do nemocnice sa ho nepodarilo lekárom zachrániť. Pitva preukázala nadmerné užívanie amfetamínu.

    18. júla 1995 Pri hromadnom páde v zjazde z Col de Aspet Talian Fabio Casartelli narazil hlavou do betónového obrubníka. Vážnym poraneniam krku a lebky na mieste podľahol.

    zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Tour_de_France

    Táto webová stránka používa súbory cookies potrebné na poskytovanie funkčnosti stránky a vylepšovanie užívateľskej skúsenosti. Ďalším prehliadaním webu súhlasíte s používaním súborov cookies